Cajlanský hlásnik
Cajlanský hlásnik hlásieval na Cajle až do II. svetovej vojny. Bol celý zahalený v kabáte a v rukách držal halapartňu a lampáš so sviecami. Každú nočnú hodinu ohlasoval osobitným veršom:
Odbila desiata hodzina,
chvál každý duch Hospodina,
Ježiša, jeho Syna.
Opatrujte svetlo, oheň,
aby nebol luďom škoden.
Ostávajte s Pánem Bohem.
alebo:
Odbila dvanásta hodzina,
chvál každý duch Hospodina.
Opatrujte kury, husi,
nech vám ich tchor nepodusí.
Po odhlásení zatrúbil na roh toľkokrát, koľko bolo hodín. Čo mal bubeník vyhlásiť, sa dozvedel od richtára. Tomu správu priniesol dráb. Bubeník mal oblečené čižmy, rajtky a klobúk a nosil so sebou bubon. Zvyčajne bol zároveň aj kišbirom - malým obecným úradníkom. Na začiatku hlásenia dlhšie udieral palicou na bubon a čakal, kým sa ľudia zídu z domov na ulicu. Na konci hlásenia udrel na bubon trikrát. Hlásenie začínal vetou: "Dáva sa na známost..." Bubeník musel tiež v noci zisťovať, či niekde nehorí alebo či sa niekde nečiní zlodej. V lete oheň cez deň strážili hasiči. Bubeníkmi na Cajle boli Jozej Mikes a Pavel Baláž.
K práci bubeníka sa viažu aj rôzne príhody. Raz v noci na 1. mája mládenci vyložili komusi bránu na strechu a domáci si to nevšimli. Preto bubeník hlásil: "Stracila sa brána, každému bola známa, no neví sa či to bolo z huncutérie alebo naozaj."
Inokedy sa husi pásli na pažiti a prebehli cez potok na lúky. Hlásnik hlásil: "Hájnik zajal husi, sú u richtára, a komu chýbajú, nech si dojde pre ne a zaplatí škodu." Richtárovi sa totiž nahlasovala každá škoda a ujma a on o tom podával správu do Pezinka.
Zo života hlásnika Martina Slezáka sa nám zachovala táto ľudová povesť: "Vyše cajlanského kostola sa kedysi nachádzalo pústko. V jeden večer sa tam usadili Cigáni. Nazberali si dreva a uvarili si kašu v hlinenom hrnci. Keď sa najedli, v hrnci ešte niečo zostalo. Prišiel tam veľký pes, ktorý hrniec oňuchával. Veľmi mu to voňalo, preto strčil hlavu do hrnca. Hoci sa najedol, ale hlavu si už z hrnca nemohol vytiahnuť. Vybehol na ulic. Práve tadiaľ prechádzal spomínaný Martin Slezák hlásiť dvanástu hodinu. Pes si ho všimol a utekal za ním. M. Slezák sa dal na útek, lebo si myslel, že je to obluda bez hlavy. Došli domú a nemohli od strachu ani spat. Všetko to vyrozprával svojej manželke. Ráno sa šiel pozrieť na veľké tlapy, ktoré po oblude zostali. Chcel zistiť, kadiaľ utekala. Hneď na to vyšla von pani Kanichová, ktorá bývala oproti kostela. Dedko jej porozprával celú udalosť, ktorá sa mu stala o polnoci. Pani Kanichová mu odpovedala: „Och, ty chmulo, aká by to bola obluda! Veď to bol moj pes! On vyžíral cigánsku kašu, čo varili pri potoku! Povedala, že ráno ho našla pri dverách s hrncom na hlave. Takú ju mal opuchnutú, že mu ju nemohla stiahnuť. Musela na neho podobrotky volať, jednou rukou ho hladkať a polénkom v druhej mu hrniec rozbiť."