Rómovia na Cajle
Na Cajlu pravidelne prichádzali kočovní Rómovia. Jozef Ľudovít Holubyho o nich v roku 1906 napísal: „Hotová pliaga sú cudzí „hromádkoví Cigáni“, ktorí sa jako nomádi, na vozoch rozvážajú, a kde si šiatre rozložia, tam na okolí kradnú všetko, čo len môžu.“
Keď prišla väčšia skupina kočovných Rómov na Cajlu, usadili sa na bielenisku alebo na pažiti. Na bielenisku boli v tom čase vŕby, potok a opustená lúka. Najideálnejším miestom však bola pažiť neďaleko cintorína. Obidve miesta boli totiž blízko dediny, potoka a kríkov, z ktorých drevo používali na oheň. V lese nikdy nepytlačili. Ak bolo vozov málo (jeden – dva), Rómovia sa usadili v širšom „pústku.“
Rómovia používali na varenie výlučne vodu z potoka, studne nepoužívali. Jedlo si varili v kotli, zavesenom zo stanu alebo na tzv. trojnožke. Spávali v stanoch, vo vozoch alebo len vedľa nich. Okolo Rómov pobehovali ich nahé a bosé deti. Dospelí boli oblečení pestrofarebne. Preto boli veľmi zaujímaví pre deti Cajlanov, ktoré sa na nich chodievali dívať.
Ženy – Rómky chodievali do dediny žobrať spolu s dvoma deťmi. Mali ich zavesené na noši, jedno z prednej a druhé zo zadnej strany. Nemodlili sa, len pýtali. Gazdiné im dali zväčša fazulu, zemiaky alebo chlieb. Za dary sa poďakovali: „Pán Boh zaplať.“ Rómky taktiež získavali obživu veštením z ruky. Poverčivé ženy vedeli veľmi ľahko „ošklbať.“
Muži – Rómovia občas kradli Cajlanom sliepky a niekedy aj psa, ktorého si uvarili. Väčšinou si však vypýtali uhynuté zvieratá (ošípané), ba niekedy si vykopali aj tie zakopané. Samozrejme, že ich konzumovali, hoci často uhynuli na rôzne choroby.
Na Cajle sa Olaskí Rómovia nezdržiavali dlho, najviac tri týždne. Nikdy neprichádzali cez zimu. Cajlu navštevovali počas prvej Československej republiky a Slovenského štátu. Neskôr bol totiž vydaný zákaz kočovania. Pri svojich návštevách si často dávali podkuť svoje kone u chýrneho cajlanského kováča pána Kindera.