Dcéry kresťanskej lásky v psychiatrickej liečebni
Dcéry kresťanskej lásky pracovali v psychiatrickej liečebni ako ošetrovateľky v rokoch 1940-1960. Boli to tieto sestry:
S. Róza Malchová – predstavená
s. Ľudmila Sedláková
s. Flóra Čanigová
s. Hyacinta Gálisová
s. Medarda Babinská
s. Cyrenea Karelová
s. Anatólia Bublavá
s. Akácia Alžbeta Hašanová
s. Filipa Ševčíková
s. Nymfa Mária Maňúchová
s. Nonnáta Katarína Vŕbová
s. Kristína Letrichová
s. Jozefa Jurišová
s. Kasilda Antalová
s. Vestína Agáta Svoradová
s. Irena Šeligová
s. Laurencia Feketeová
s. Kolumba Matiašová
s. Alexia Bučíková
s. Jarolíma Jozefa Hoštiaková
s. Otília Strelcová
Pred s. Rózou bola v Pezinku predstavenou s. Lujza Helena Malíková, ktorá zomrela v roku 1958 a je pochovaná na pezinskom cintoríne. Duchovným správcom sestier bol vdp. Karol Morvay. Uvádzam tu spomienky dvoch z nich:
s. Akácia Hašanová: K 1. júlu 1948 som nastúpila do pezinskej liečebne ako pomocná sila do laboratória, kde ma sr. Anatólia, schopná laborantka, zaučila do všetkých vyšetrení, ktoré sa tam robili – krv, moč, spútum – ba s dr. Koštialom aj BWR. Asi po 2 rokoch ma požiadal pán profesor Matulay (prof. Karol Matulay bol riaditeľom liečebne), aby som zariadila na otvorenom oddelení pracovnú terapiu pre mužov a ženy – ako doplnok a podporu liečby inzulínom, elektroškomi alebo medikamentami, aby nadobudli stratený záujem o prácu a tak sa pripravovali na prechod do domáceho prostredia.
Postupom čase sa do vedenia ústavu dostali ľudia, ktorým ateistické zmýšľanie vyhovovalo a títo si získavali ďalších členov medzi zamestnancami a tak pripravovali tichý odboj voči prof. Matulayovi i nám. V tom čase to vrelo proti sv. Cirkvi a tým, čo ju prezentovali – na celom Slovensku. Postupne začalo prepúšťanie všetkých cirkevných a nábožensky cítiacich veriacich zo škôl a z nemocníc. Nik nevedel, kedy príde rad aj na nás. Všetkých sestier nás tu bolo 21. Dve sestry pracovali v kuchyni, jedna v sklade, jedna v rtg. aj v laboratóriu na ženskom, či otvorenom oddelení. V posledných rokoch 5 sestier bolo preložených buď pre dôchodkový vek, ale aj na iné pracoviská. Ostalo na 16 čakať na milosť a nemilosť osudu.
Konečne dozrel čas a prišiel rad aj na nás. Bol to noc z 5. na 6. júla 1960, keď sme sa dozvedeli, že v túto noc nás plánujú vyviezť. Po príchode zo služby, keď sa vydala večera a rozdali lieky, zišli sme sa aj my spolu a začali sme baliť najskôr osobné veci a potom spoločné, ktoré nepatrili do ústavného inventáru. Do pol noci sme mali čas, pretože sme mali skúsenosť z ostatných domov, že vysťahovanie prevádzajú tak o pol noci. Aby sme neostali v nový deň bez sv. omše, pozvali sme nášho duchovného dôst. pána Morvaya, ktorý v poslednom čase sa musel odsťahovať z ústavu a bývať na priváte. Prišiel, aby nám odslúžil sv. omšu okolo pol jednej . Po nej sme sa rozlúčili – o jeho osude po našom odchode sme nič nevedeli za viac rokov - až po rokoch sme sa dozvedeli, že našiel útulok v Hronskom sv. Beňadiku a potom tu v kňazskom domove v Pezinku.
Okolo pol druhej po polnoci vošiel na nádvorie ústavu veľký sťahovák a za ním autobus, v ktorom už sedeli sestričky iných rehôľ z Bratislavy. A tak sme sa dali do vynášania vecí do sťahováka. Pri tomto sme videli malé svetielka a kde-tu aj mužský hovor v okolí lesa, ktorý obkľučoval ústav. Hneď sme vedeli, že aj my sme obkolesení anjelmi strážcami v podobe ŠTB. A bolo ich neúrekom, dosť – dozvedeli sme sa, že 300 – čo vyzeralo tak trošku ironické voči nám 16 – stim slabým ženám. Čakali snáď nejaký odboj? Okrem pár civilných zamestnancov, ktorí mali službu už aj namiesto nás, nebol tam okrem vrátnika nikto, kto by nás bol chcel brániť. A tak v tichu sme povynášali menšie veci samé a k ťažším nám poslali zopár tých anjelov, aby nám pomohli. Kľúče od bytu sme odovzdali službu konajúcej sestre na ženskom zatvorenom oddelení a okolo pol štvrtej autobus so sťahovákom opustili liečebnňu. Ja som nešla s nimi, pretože vtedajšia sestra predstavená sr. Róza Malchová pár dní predtým dostala na nočnej službe veľké bolesti a ráno sme ju odviezli do vojenskej nemocnice v Bratislave, kde museli byť hneď operovaná na dr. Miserere – žaškrtenie čriev. V čase odvážania sme dostali výzvu, aby sme aj ju vzali so sebou a tak ja som odišla sanitkou do Blavy pre ňu. My sme prišli do Kláštora pod Znievom asi okolo 13. hodiny - a sestričky tu boli už okolo 10-tej hodiny dopoludnia – v plnom prúde vybaľovania si najpotrebnejších vecí.“
s. Anatólia Bublavá: „Dcéry kresťanskej lásky sv. Vincent de Paul slúžili nemocným v nemocnici v Pezinku od roku 1940 do júla 1960. V kolegialite pracovali s civilnými sestrami. V apríli 1960 boli sestry pozvané do administratívnej budovy. Tu im navrhli buď dať dobrovoľnú 3-mesačnú výpoveď, alebo ostať pracovať v nemocnici v civile. Nakoľko im životné zameranie nedovolilo zameniť rehoľné rúcho za civil, hneď sa vyjadrili, že dávajú výpoveď, ale nie dobrovoľne, lež pod nátlakom. Od tohto dňa boli v ustavičnom očakávaní, kedy a ako sa ukoční ich pracovný pomer. Ku koncu termínu výpovede im bolo oznámené, že zajtra príde sťahovací voz a osobné veci im odvezú – nevedno kam – lebo to neoznámili. Len toľko dodali, že nasledujúci deň sestry odvezie autobus. Ešte osobne prehovárali, ba nútili niektoré sestry, aby ostali pracovať v civile, hlavne rtg-laborantku, za ktorú nemali náhradu. Pred jej očami zaplombovali toto pracovisko. Sestry mali zakázané hovoriť pacientom o odchode v obave, aké by to malo následky. – O jednej hodine v noci mali sestry poslednú svätú omšu. Ústavný duchovný pre potreby sestier a pacientov sa musel presťahovať do Charitného domova v Pezinku. – Ráno 9. júla 1960 bolo okolie ústavu strážené milíciou. O piatej hodine pristavili autobus a vyzvali sestry, aby nastúpili. Robili to v pocite hrdinstva, lebo bolo jasné, aké bezprávie sa na nich uskutočňuje. Bolo im ľúto opustiť pacientky, ktoré ich tak potrebovali. Tiež sa divili drastickému prevážaniu do úplného neznáma. Na nikoho sa však nenhnevali. Bolo im jasné, že to Pán Boch dopustil a má s tým svoje plány. Nakoniec si uvedomili, že Pánovi patrí celá zem a každá sestra, takže kdekoľvek ich odvezú, všade budú vo svojom. Pred odchodom autobusu prišiel riaditeľ a správca ústavu. Jednoduchým podaním ruky sa s každou rozlúčili. Autobus sa pohol, len šoférovi bola známa trasa, kam ich má viesť. Sestry sa to dozvedeli až okolo poludnia, keď autobus zastal pred zdevastovanou budovou v Kláštore pod Znievom.“
Budova ošetrovateliek, kde boli sestry vincentky ubytované