don Štefan Šilhár SDB
Saleziánsky kňaz don Štefan Šilhár sa narodil 2. júla 1932 na Cajle rodičom Štefanovi (+1936) a matke Agneše, rodenej Noskovičovej (+1979). Sám svoj život na požiadanie opísal takto v novembri 1999:
„Po základnej škole v Pezinku absolvoval svoje gymnaziálne štúdiá v Bratislave, Trnave a Modre. Roku 1949 vstúpil rehoľnou profesiou do Saleziánskej spoločnosti. V apríli 1950 bol komunistickým režimom internovaný najprv vo vlastnom rehoľnom dome v Šaštíne a neskôr prevezený do koncentračného kláštora do Podolínca. Ako 19 ročný utiekol z vlasti, aby mohol doštudovať za kňaza: prešiel štyri páry hraníc peši a dostal sa do Turína na filozofické štúdiá. Po nich ho predstavení poslali na predpísanú didakticko-pedagogickú prax na dva roky do Francúzska, kde pôsobil v Malom ukrajinskom seminári v Loury (Loiret) a potom zas na rok vyučovať francúzštinu do Talianska do saleziánskeho ašpirantátu (Cumiana, Torino). Každé prázdniny cez tri mesiace počas štvorročných teologických štúdií (Bollengo, Torino) dopĺňal túto pedagogickú prax v Nemecku.
Za kňaza bol vysvätený 1. júla 1959. Roku 1963 dosiahol v Anglicku v Oxforde s vyznamenaním rečový diplom (Certificate of Proficient in English), ktorý neskôr doplnil v Ríme habilitáciou pre nasledovné vyučovanie angličtiny.
Vyššie filozofické štúdiá absolvoval na univerzitách v Turíne a v Ríme, kde bol promovaný za doktora. Ústredná časť jeho doktorskej práce: „La filosofia della libertá nella dottrina di Joseph De Finance (Filozofia slobody podľa náuky Jozefa De Finance)“ vyšla tlačou v taliančine; viaceré články na túto tému filozofie slobody uverejnil v slovenčine už vo vlasti.
Bol viackrát na študijnej a kňazskej výpomocnej praxi v Anglicku, Nemecku, Spojených štátoch amerických, Kanade, vo Španielsku, kde v Madride dosiahol diplom z kurzu katechetiky, a tiež vo Svätej zemi.
Už ako študent sa zaoberal hudbou a publikoval články a básne v mládežníckych časopisoch (Zvony,
- z nemčiny: W. Hünermann, Blčiaci oheň (Das brennende Feuer), 5 vyd., SÚSCM, Rím a SSV, Trnava; M. Schmaus, Cirkev (Die Kirche), (časť), SÚSCM, Rím;
- z francúzštiny: A. Meusová, Počúvaj, dieťa moje (Ecoute, mon enfant), (v spolupráci), 2. vyd. SÚSCM, Rím;
- z angličtiny do taliančiny: D. Hyde, Il comunismo e la famiglia (Communism and the Home), Rím, vlastným vydaním pod pseudonymom Trisan;
- z taliančiny: A. Günthör, Morálna teológia (Chiamata e risposta) (časť a redakcia dvoch dielov v spol.), SÚSCM, Rím; L. Lombardi, Svätá zem (La Terra Santa), SÚSCM, Rím a 2 vyd. na Slovensku (Omega tour, vyd. Serafín); R. Cianchetta, Assisi, vyd. Don Bosco, Bratislava, v spol. s vyd. Lúč a Serafín;
- z latinčiny: encykliku Vykupiteľ človeka (Redemptor hominis), SÚSCM, Rím a 2 vyd. SSV (KBS) Trnava.
- Originálne diela: Veľké stretnutie, SÚSCM, Rím a 2 vyd. Saleziánske katechetické stredisko, Bratislava; Biblický ruženec, SÚSCM, Rím.
Udržiaval veľkú korešpondenciu so Slovenskom, i do tisíc listov ročne, aby podnecoval v ľuďoch kresťanskú nádej a príčinlivý optimizmus v snahe po lepšom i zdravé národné povedomie. Osobne vyexpedoval vyše štyritisíc balíkov náboženských kníh priamo na Slovensko alebo i cez okolité štáty.
Dvadsaťpäť rokov pôsobil v Taliansku ako kňaz a profesor: niekoľko rokov v severnom Taliansku a potom v Ríme, kde strávil spolu plných tridsať rokov.
Od r. 1986 ho požiadali, aby sa výlučne venoval naliehavej pastorácii a ústretovej činnosti v prospech slovenských pútnikov a návštevníkov Večného mesta. Táto práca okrem rozličných služieb si často vyžadovala i 10 – 12 hodín, ba i viac, nepretržitého osobného doprovodu po kultúrno – náboženských miestach a pamätihodnostiach Ríma, ba i okolia. Z jeho dokumentačného diára vyplýva, že počas svojho pobytu v Ríme sprevádzal vyše päťdesiattritisíc ľudí zo Slovenska.
Od svojho definitívneho návratu po 41 rokoch v cudzine na rodné Slovensko, v septembri 1992, uverejnil doteraz (r. 1999) do štyridsať článkov na rozličné témy, hlavne z oblasti filozofie, všeobecnej a morálnej teológie, ekológie, sociálnej etiky a hagiografie, medzi ktorými má aj niekoľko prekladov z taliančiny, francúzštiny a angličtiny. Publikovali to časopisy Duchovný Pastier,
Po návrate na Slovensku už sedem rokov popri pastoračnej výpomoci v Bratislave a viacjazyčnom tlmočení, celebrovaní a písomnom prekladaním vyučuje ako odborný asistent filozofické disciplíny na filozoficko – pedagogickom Inštitúte sv. Tomáša Akvinského v Źiline, ktorý je detašovaným pracoviskom bratislavskej Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského.“
Primície dona Štefana Šilhára sa na Cajle konali až 7. júla 1968, keď sa vrátil z Ríma na Slovensko. Nakoľko išlo o politický odmäk, celá slávnosť sa odbavovala s veľkou eufóriou. Chlapi nasekali celú fúru lipiek, ktoré rozmiestnili od rodného domu primicianta k amfiteátru, kde bola slávnostná sv. omša. Na primície prišiel aj priamo z väzenia posledný väznený kňaz, už spomínaný P. Vojtech Rajner. Na javisku sedeli kňazi v civile s rodinou, 60 – členný spevokol a tam bol postavený aj oltár. Na premietacie plátno umiestnili čierny kríž, ktorý 
Kazateľom bol don Štefan Sandtner (tiež oblečený v civile, pretože nemal štátny súhlas na výkon činnosti duchovného), ktorý v kázni načrtol symbol Štefan prvý a Štefan druhý. Posluhovali dvaja saleziáni v úlohe diakonov: don Ján Chrenko a don Ján Vizváry. Hostina sa konala v práve obnovenej Osvetovej besede na Cajle. Ženy piekli a varili o niekoľko domov vyššie, odkiaľ sa strava prenášala. Sv. omša sa konala už podľa novej liturgie. Za tým účelom bol požičaný drevený jedálenský stôl z Charitného domova, ktorý slúžil ako oltár. Vdp. Andor Lipcsey požičal primiciantovi tiež ornát podľa novej liturgie. V tehelni vyrobili i nové svietniky na oltár. Slávnosti sa zúčastnilo asi 30 kňazov – saleziánov. Celá sa začala sprievodom od rodného domu. Tu na dvore sa rozlúčil primiciant s matkou, ktorá mu dala požehnanie. Obrad viedol don Ján Vizváry. Dychová hudba zahrala: „Ó, srdce kňazské Kristovo...“ Na čele sprievodu išiel kríž, zástavy a miništranti, potom deti, chlapi v bielych košeliach a čiernych nohaviciach, dievča s kalichom a družičky v cajlanskom kroji, ktoré namiesto venca niesli stuhu s krušpánom. Nasledoval sám primiciant s kyticou, dychová hudba a spevokol. Všetci Cajlania si dali do okien kvety povynášali pred dom leandre. Chlapi robili poriadateľov. Po obede išli všetci účastníci pred cajlanský kostol, kde sa konali litánie s novokňazským požehnaním. Asi o 16. hodine sa celá slávnosť skončila. V tom istom roku odslúžil pre Cajlanov aj hodovú svätú omšu pred miestnym kostolom.
