vdp. Augustín Štohl
vdp. Augustín Štohl
Augustín Štohl sa narodil 24. októbra 1922 v Šenkviciach, odkiaľ pochádzala jeho matka. Otec pochádzal z Cajle. Augustín bol pokrstený v Šenkviciach v októbri 1922. Čoskoro po jeho narodení sa presťahovali do Pezinka, kde prežil takmer celý svoj život. Tam v roku 1933 prijal sviatosť birmovania a vychodil základnú školu. Zmaturoval na I. Štátnom gymnáziu v Bratislave. Deväť rokov pracoval ao úradník na ČSD v Bratislave. V roku 1950 zo služieb ČSD vystúpil a zamestnal sa dobrovoľne na jeden rok v Rudných baniach v Pezinku, kde pracoval ako baník – razič pod zemou. Tento rok ukončil v septembri 1951. Vtedy vstúpil ako 29 ročný do kňazského seminára v Bratislave, ako sám napísal „so svätým úmyslom stať sa katolíckym kňazom.“
Ďalej si spomína sám Augustín Štohl: „V roku 1953, keď sme už ukončovali skúšky (v júni – ja IV. semester) obsadila ŠtB celý seminár a fakultu. Nás bohoslovcov vyhnali a uzavreli vo dvore (quadrum) na celý deň. Výsledok prehliadky bol: 5 bohoslovcov vzali priamo do väzenia a piati sme museli behom 24 hodín opustiť seminár. Na jeseň 1953 som už nesmel bohoslovec študovať ani na Slovensku ani v Čechách a preto som nastúpil od októbra 1953 do zamestnania ako úradník v Závode Mieru v Bratislave a pokračoval som v apoštoláte medzi laikmi tak, ako aj pred mojím bohosloveckým štúdiom. Organizoval som s mojim mladším bratom Jánom a inými spolupracovníkmi tajné duchovné cvičenia v horách v stanoch na mnohých miestach na Slovensku. Popri tom som medzi mládežou zakladal na mnohých miestach Slovenska „Bratstvo Panny Márie – Kráľovnej sŕdc“ podľa návodu knihy od svätého Ľudovíta Márie Grignona. A ešte popri tom som s priateľom – bohoslovcom Blažejom Duchoňom, ktorý bol tiež vyhodený z kňazského seminára, dával dohromady podobne vyhodených bohoslovcov (bolo nás 14), aby sme si spoločnou silou udržali a rozvíjali svoje kňazské povolania, lebo našou pevnou vierou bolo: „Pán Ježiš nám kňazské povolanie neodňal, iba máme obstáť v tejto skúške a prejsť touto cestou ku kňazstvu.“ Schádzali sme sa raz mesačne vždy na inom mieste Slovenska. Celý deň sme sa modlili, rozjímali a vypomáhali si v štúdiu teológie. Pre duchovnú formáciu (špiritualita) sme si získali kňaza mimo pastorácie Pavla Sitára a pre štúdium sme si získali univ. profesora Dr. Štefana Dúbravca, profesora dogmatiky a u neho sme robili aj pohovory – skúšky zo všetkých predmetov, ktoré nám ešte chýbali. V roku 1957 sme už boli študijne i formačne pripravení. Hľadali sme možnosť tajnej vysviacky na kňazov. Ja osobne som bol kolektívom poverený navštíviť pána biskupa Eduarda Nécseyho v Nitre, potom v Děčíne väznených biskupov Jána Vojtaššáka a Michala Buzalku, spolubohoslovec František Moncman (už dávnejšie zomrel) navštívil v tejto veci pána biskupa Ambróza Lazíka v Trnave, no všetko to bolo neúspešné. Páni biskupi sa báli ŠtB. Potom sme hľadali spojenie s niektorými tajnými biskupmi. To už bolo v roku 1958 a práve v tomto roku dňa 7. októbra nás ŠtB všetkých pochytala a porozvážala do väzenia v Nitre pod Kalváriou.
Pol roka ma denne a celé dni vyšetrovali, lebo som bol ako hlavný organizátor. Bol som obvinený s mojimi priateľmi bohoslovcami z troch protištátnych činností:
1. Robili ste v laickom apoštoláte tajne duchovné cvičenia od roku 1950 do r. 1958
2. Robili ste – zakladali protištátnu organizáciu „Bratstvo Panny Márie – Kráľovnej sŕdc“
3. Založili ste a udržiavali tajné teologické učilište
Spolu s nami bohoslovcami boli zaistená aj traja kňazi: Dr. Štefan Dúbravec – profesor, Pavol Sitár – špirituál a Jozef Hromada – liturgický formátor. Proces – súd bol na jar 1959 pod názvom „Augustín Štohl a spol.“ Odsúdení sme boli od jedného až po 8 rokov. Ja som vyfasoval len 6 rokov, lebo som bol z robotníckej triedy.“
Dňa 6. marca 1959 bol teda Augustín Štohl odsúdený v súdnom procese s „Nevoľníkmi Panny Márie“ za náboženskú činnosť. Spolu s ním boli odsúdení kňazi ThDr. Štefan Dúbravec, vdp. Pavol Sitár a vdp. Jozef Hromada. Odsúdenými bohoslovcami boli: Ladislav Just, Jozef Šulgan, Ladislav Čeri, Štefan Dragúň, František Lehocký, Štefan Watzka, Vojtech Blažej Duchoň, František Moncman a Michal Mikuška. S týmito kňazmi a bohoslovcami bola odsúdená aj Anna Janeková – laik. Na tento súd nadväzoval aj súdny proces s „Nevoľníkmi II.“, kde odsúdili ďalších ľudí 3. mája toho istého roku.
Augustín Štohl pokračuje vo svojich spomienkach: „V roku 1960, 10. mája, sme boli všetci amnestovaní. Po asi ročnom zotavení sme všetci – ako sa komu dalo – pokračovali v predošlej činnosti. Ja som robil v laickom apoštoláte v rámci organizovanej horskej turistiky (ČSTV). Znova som bol braný niekoľko rád na kratšie výsluchy ŠtB aj na kratšie uväznenie
1 – 2 dni). Viacerí bohoslovci sme sa aj naďalej schádzali, študovali a upevňovali si svoje kňazské povolanie. Verili sme, že raz príde chvíľa a staneme sa predsa kňazmi. A tá chvíľa prišla v r. 1968. ako prvý vycestoval do Berlína za tamojším biskupom František Moncmann a vrátil sa ako vysvätený kňaz. Tým urobil cestu aj pre nás. Berlínsky pán biskup nás odkázal na kňaza v Čechách dp. Bártu a ten nás mal spojiť s tajným biskupom v Čechách. A tak sa aj stalo. Tajný biskup sa volal otec Felix (priezvisko sme nevedeli a to nás ani nezaujímalo, veď sme boli na neho odkázaní berlínskym biskupom a vysokocteným a váženým kňazom Bártom). A biskup otec Felix nás po patričnom overení zo štúdia a formácie vysvätil a vyžadoval sa jeden kňaz ručiteľ – mne ho urobil kňaz Blažej Duchoň, teraz kaplán na fare v Handlovej. A v tajnom kňazstve sme ako robotníci slúžili ako sa kde – komu dalo až do novembra 1989.
Ja som už teraz ako 68 ročný na dôchodku a žijem sám v jednoizbovom družstevnom byte v Pezinku. Vďaka Pánu Bohu, prežil som už tri srdcové infarkty (október 1983, október 1984, január 1986). Trochu som sa zotavil. Ako pastoračnú činnosť chodím robiť po farnostiach na Slovensku tzv. Besedy s ľuďmi o opravdivom kresťanskom duchovnom živote, najčastejšie cez víkendové večery. Na takúto činnosť ešte aj so svojim narušeným zdravím stačím. Robím to veľmi rád a ľudia ma radi medzi seba volajú. V tejto činnosti by som rád pokračoval až do môjho konca. Pezinok, 26. 8. 1990.“
Činnosť Augustína Štohla v období neslobody (najmä vo Vysokohorskej turistike) opísala Pezičanka sr. Terézia Baroková z Kongregácie školských sestier sv. Františka:
„Dnes si už atmosféru totality nevieme dobre predstaviť. Pre tých, ktorí ju neprežili je úplne cudzia a aj my, ktorí sme v nej prežili väčšiu časť života sme radi, že môžeme na ňu zabudnúť. Jej tlak sme cítili už v škole. Môcť chodiť na náboženstvo bolo vlastne šťastie i odvaha. Rodičia i deti museli prekonať určité odsudzovanie prostredia i strach, že neskôr budú znášať neblahé dôsledky, ako napríklad, že sa deti nedostanú na strednú a už vôbec nie na vysokú školu. Rodičia, ktorí sa odvážili chodiť do kostola, nemohli väčšinou počítať so žiadnym zodpovedným miestom alebo postupom v zamestnaní. A ak sa niekto odvážil hovoriť o Bohu, spomínať ho v prednáškach a to ešte mladým ľuďom, mohol počítať s väzením. Boli i viaceré prípady "náhodnej" smrti.
V takejto atmosfére sme sa ako mladí ľudia pýtali, ako to vlastne s Bohom je. Potrebovali sme sa rozhodnúť pre určitý smer v živote. Vyrastali sme v rozpore, keď rodičia nám hovorili a učili nás niečo iné ako škola. Potrebovali sme si však sami ujasniť, kde je pravda. Aj mnohí kňazi v tomto čase zostali radšej v úzadí, mnohí, ktorí mali viac odvahy už nemohli hovoriť. Pre nás to však bol čas, keď sme odpovede potrebovali.
A práve v tejto atmosfére a v tomto čase sa našiel niekto, kto hľadal spôsob, ako priblížiť Boha mladým ľuďom. Ujo Gusto, ako sme vtedy volali Augustína Štohla, neskôr tajne vysväteného kňaza, nás zavolal na prednášku do kláštora. Nesmeli sme však o tom hovoriť. Iba tým, ku ktorým sme mali dôveru, sme šepkali, kedy a kam majú prísť.
Dodnes si pamätám na niektoré jeho výroky. Napríklad: "Vy neviete čo je sloboda, vy ste ju nezažili." Až vtedy som si začala uvedomovať, že stav, v ktorom žijeme, nie je normálny, že existuje aj niečo iné.
Ujo Gusto vymyslel aj iný originálny spôsob, ako s nami hovoriť o Bohu. Zavolal nás do hôr na výlet. To bolo určite menej "nebezpečné" ako prednáška o Bohu. A cestou po našich Karpatoch nám mohol nenápadným a prirodzeným spôsobom rozprávať. On sám mal veľmi rád prírodu. Vedel ju obdivovať, tešiť sa z nej a hlavne vidieť za ňou jej úžasného Tvorcu. A my sme sa to učili od neho. Cestou sme sa mohli niečo pomodliť i dozvedieť prirodzeným spôsobom základy duchovného života. Aby sme v tomto duchovnom raste mohli pokračovať, založil i oficiálne Oddiel vysokohorskej turistiky. Naučili sme sa v ňom naozaj základné veci z turistiky i z horolezectva, čo sme neskôr využívali i na dlhších výletoch v horách po celom Slovensku, hlavne vo Vysokých Tatrách, na čo sme sa vždy nesmierne tešili. Že to bolo spojené i s duchovným programom, bolo pre nás úžasnou samozrejmosťou.
Takto sme sa zoznámili i s don Štefanom Sandtnerom, saleziánom, ktorého ujo Gusto prizval s nami na túry, na ktorých aj on využil čas na to, aby nám všeličo vysvetlil.
Ujo Gusto myslel aj na to, aby nás nevzdialili od Boha nevhodné zábavy, či diskotéky. Robili sme si ich sami, spolu s ním a učili sme sa i zabávať kresťanským spôsobom. V našej skupine vzniklo i veľa kresťanských manželstiev a ich deti sa dnes znovu schádzajú pri kostole a hľadajú svoju vlastnú cestu k Bohu.
Ujo Gusto hovoril o Bohu s takou istotou, že mi pomohol nájsť odpovede vo vzťahu k Bohu. Celkom iste to bol on, kto mi pomohol rozhodnúť sa v tomto dôležitom čase nasmerovať svoj život k Bohu, i napriek silnému tlaku zvonku. Pochopila som, že Boh je a že je dôležitý! Že život s ním je akoby úžasné dobrodružstvo, je obrovské obohatenie nášho vnútorného života, je neustále hľadanie, pri ktorom objavujeme to, čo sme nehľadali, ale čo je oveľa krajšie, ako to, čo sme hľadali.
Dnes, keď už mám väčšiu časť života za sebou, som veľmi vďačná a šťastná, že som si vybrala tento životný smer!“
Svoj kňazský apoštolát opísal sám Augustín Štohl dňa 26. 8. 1990: „Ako tajne vysvätený kňaz som mohol dlhé roky slúžiť sv. omšu len doma v súkromí a len veľmi málo ľudí (moja matka a môj mladší brat Ján) o tom vedeli. Osemnásť rokov som pôsobil ako odborník turistiky pešej a vysokohorskej medzi mládežou bez toho, že by som sa bol prezentoval ako kňaz. Na horách som slúžieval sv. omše vo svojom stane za prítomnosti jednoho – dvoch dôverníkov.
Mimo turistiky som navštevoval ťažko chorých v ich domácnostiach a keď to boli ľudia intelektuálne a duchovne na úrovni a boli odkázaní len na posteľ, odslúžil som im súkromne v ich izbe svätú omšu a keď o to požiadali, aj som ich vyspovedal (jurisdikciu som pravdaže mal).
Pre vážne následky po troch srdcových infarktoch už nie som schopný teraz verejnej pastorácie, ale cez víkendy chodím robiť do rôznych farností prednášky a besedy – najčastejšie o duchovnom živote a o Panne Márii, lebo som sa špecializoval najmä na Mariológiu (Panna Mária v dejinách spásy, činnosť Panny Márie v dejinách Cirkvi, zjavenia Panny Márie, najmä od r. 1830: Paríž, La Salette, Lurdy, Fatima a teraz Medžugorje).
Mimo toho som schopný navštevovať chorých, robiť s nimi pohovory, spovedať ich a dať im Najsv. Eucharistiu. A to všetko len ako výjazdy z môjho súkromného bytu, lebo sa musím o svoje telo denne i v noci starať špeciálnych spôsobom. Mám už čiastočne ochrnuté nohy, mám problém s rovnováhou keď stojím a aj moja posteľ a spanie je už špecializovaná a musí byť súkromná, lebo si musím baliť nohy a často ma v noci chytajú kŕče do rôznych častí tela a to si potom žiada rôzne pohyby a cviky.
Podľa môjho názoru sú všetci tajne ordinovaní kňazi (ktorých ja poznám) bohato hlboko i široko vzdelaní a to nielen v teológii, ktorú všetci študovali a študujú nie z povinnosti, ale s vyslovenou záľubou a celkom iste je každý z nich špecialistom v niektorom odbore a všetci sú schopní teraz pôsobiť buď ako učitelia, profesori alebo ako špirituáli. Všetci majú úprimnú a hlbokú duchvnosť (špiritualitu) a sú a môžu byť pre verejných kňazov príkladom svätého kňazského života. Navrhujem, aby všetci tajne svätení kňazi mali možnosť slobodne sa rozhodnúť pre svoju budúcu kňazskú činnosť.“
Kňazskú vysviacku pod podmienkou (ak by tá predchádzajúca nebola platná, lebo svätiteľom bol sám Felix Davídek, ktorého biskupská vysviacka bola tiež pochybne platná) prijal Augustín Štohl po páde totalitného režimu 27. septembra 1993. Bolo to veľké gesto, ktorého mnohí ďalší podobne vysvätení doteraz neboli schopní. Augustín Štohl odvtedy žil ako kňaz na odpočinku vo svojom byte na Záhradnej ulici v Pezinku. Náplňou jeho práce bol apoštolát medzi chorými. Chorí ho navštevovali v jeho byte, alebo on ich. Slúžil výlučne súkromnú svätú omšu doma, nie verejnú. Každý víkend apoštoloval aj v nemocnici v Bratislave. Chorých, ktorí sa nemohli zúčastniť svätej omše v nemocničnej kaplnke, navštevoval priamo na izbách, čo bola veľmi záslužná práca.
O činnosti vdp. Augustína Štohla po jeho kňazskej vysviacke píše Terézia Moravčíková: „Bol oddaným ctiteľom Panny Márie a často sprevádzal pútnikov do mariánskych svätýň. Zaoberal sa Denníčkom svätej sestry Faustíny Kowalskej a špiritualitu milosrdenstva sa snažil aplikovať na svoj kňazský život. Vo svojej pastoračnej činnosti, ktorú vykonával 7 a pol roka v službe chorým sa stal ohlasovateľom a vysluhovateľom Božieho milosrdenstva.“
Na Silvestra roku 2000 ho našli odpadnutého a už 2. januára 2001 bol prijatý do Charitného domova v Pezinku, kde 7. januára 2001 zomrel. Na pezinskom cintoríne ho 10. januára pochoval bratislavsko – trnavský pomocný biskup Mons. Štefan Vrablec.