Cajla

  Kostolník

     Niekdajší kostolník kostola Povýšenia svätého Kríža na Cajle, si spomínal, pokiaľ ešte žil na jednu príhodu. Mohlo sa to stať niekedy pred rokom 1940.

     Bol práve deň pamiatky zosnulých a ľudia navštevovali cintoríny v hojnom počte, aby sa pomodlili za duše svojich drahých. Kostolník išiel večer, ako je dodnes vo zvyku, zvoniť na zvonoch, ktoré majú doprevádzať duše vykúpené modlitbami z očistca do neba. Keď vošiel do kostola pomodliť sa, všimol si, ako okolo oltára trikrát preletel kŕdeľ bielych holubíc stále vyššie a vyššie až sa napokon stratil v klenbe kostola. Vraj to boli vykúpené duše zosnulých. Všetky okná a dvere bolo pozatvárané.

Svetlonosi

     Nebohý Martin Slezák, cajlanský hrobár raz išiel o púlnoci vozem. Na voz mu však nasedali osvítené hlavy, ktoré na Cajle nazývali svetlonosi. Postupne ich na voz nasadlo veľké množstvo. Voz bol stále ťažší a kone ho už nevládali ťahať. Hovorilo sa, že to boli dobrí duchovia. Modlili sa, ale stále ich pribúdalo. Napokon zebrali bič,  šlehali po svetlonosoch a nadávali im. Na voze ich začalo ubúdať až nakoniec všetci zmizli.

Obluda

     Vyše cajlanského kostola sa kedysi nachádzalo pústko. V jeden večer sa tam usadili Cigáni. Nazberali si dreva a uvarili si kašu v hlinenom hrnci. Keď sa najedli, v hrnci ešte niečo zostalo. Prišiel tam veľký pes, ktorý hrniec oňuchával. Veľmi mu to voňalo, preto strčil hlavu do hrnca. Hoci sa najedol, ale hlavu si už z hrnca nemohol vytiahnuť. Vybehol na ulic. Práve tadiaľ prechádzal spomínaný Martin Slezák hlásiť dvanástu hodinu. Pes si ho všimol a utekal za ním. M. Slezák sa dal na útek, lebo si myslel, že je to obluda bez hlavy. Došli domú a nemohli od strachu ani spat. Všetko to vyrozprával svojej manželke. Ráno sa šiel pozrieť na veľké tlapy, ktoré po oblude zostali. Chcel zistiť, kadiaľ utekala. Hneď na to vyšla von pani Kanichová, ktorá bývala oproti kostela. Dedko jej porozprával celú udalosť, ktorá sa mu stala o polnoci. Pani Kanichová mu odpovedala: „Och, ty chmulo, aká by to bola obluda! Veď to bol moj pes! On vyžíral cigánsku kašu, čo varili pri potoku! Povedala, že ráno ho našla pri dverách s hrncom na hlave. Takú ju mal opuchnutú, že mu ju nemohla stiahnuť. Musela na neho podobrotky volať, jednou rukou ho hladkať a polénkom v druhej mu hrniec rozbiť.

Tajomný hlas

      V prostred cajlanského cintorína sa kedysi nachádzala márnica. Tam boli uložené máry. Na nich bola položená veľká sametová deka so strapcami – pokrovec. Slúžila ako prikrývka na máry. V jeden večer tam Martin Slezák kopal hrob pri mesáčku, pretože to cez deň nestihol. Nechcelo sa mu však ísť domov, preto si povedal, že jamu dokončí ráno o piatej, keď sa rozodní. Sám pre seba riekol: „Tu je ten pokrovec, ja si lahnem na máre a zakryjem sa pokrovcom a kabátom.“ V noci sa zrazu zobudzil, zľakol a a našiel sa na zemi. Sám seba sa pýtal: „Jak sem tam mohol spadnút?“ Vyliezol teda na máry a opäť zaspal. Aj tentoraz sa našiel na zemi. Stalo sa mu to aj tretíkrát. Znovu chcel na máry vyliezť, ale prehovoril k nemu tajomný hlas: „Tam nemáš právo ty ležat, tam môžu ležat len mŕtvi!“

Plač na cintoríne

     Ľudia hovorili, že večer na cajlanskom cintoríne straší.  Ozýva sa tam vraj plač a ston dieťaťa a dospelého človeka. Martin Slezák však neváhal a išiel zistiť, ako sa veci majú. Bola mesačná noc, ale on sa nebál a kráčal za hlasom. Pomodlil sa a poručil Pánu Bohu. Keď prechádzali medzi hrobmi, zažal si lampáš, aby lepšie videl. Chcel vedieť, odkiaľ ten hlas prichádza, preto ho pozorne počúval. V tom zazrel pôvodcu plaču. Medzi hrobmi sedzela žena s malým dieťaťom omotaným v handrách. Nepoznal ju, lebo to bola Cigánka. Nabral odvahu a spýtal sa jej: „Kto si a čo tu robíš?“ Odpoveď ženy znela: „V celej dedine som nemohla nájsť nocľah, tak som išla na cintorín aj s malým.“ Táto Cigánka totiž chodievala žobrať po okolitých dedinách.

 Bosorka

     Na Cajle vraj žila bosorka. Bosorka vraj chodievala po domoch dojiť kravy. Najprv však krave prehodila cez chrbát nošu – trávničku. Takto vlastne odoberala kravám mlieko. Takto bosorka chodievala do maštale a bárkomu podojila kravu.

Luciový stolček

     Kto chcel vidieť cajlanské bosorky, musel sa držať rady starých ľudí. Podľa nich musel robiť stolček od Lucie do Vánoc. Každý deň musel niečo na ňom urobiť. Na Štedrý deň, o polnoci mal ísť na polnočnú svätú omšu do cajlanského kostola, samozrejme aj so stolčekom. Tam si naň sadel a uvidel, ktoré ženy v kostole sú bosorky. Starí ľudia mu však poradili, aby mal plné vačky maku. Keď vyšli po svätej omši z kostola na ulicu, odvážlivec sa dal do úteku. Bosorky, prirodzene, bežali za ním. On však vždy za sebou hodil za hrsť maku, čo ich zdržalo. Bosorky ho vraj museli všetok pozbierať.

Svätá omša mŕtvych

     Jedna žena išla neskoro v noci na dušičky okolo cajlanského kostola. Všimla si, že sa v ňom svíci. Zebrala sa do kostole pozret. Bola tam svätá omša a plno ludzí. Nepoznala ich, lebo to boli dávno mŕtve duše. Jedna sa k nej prihovorila. Bola to jejina kmotra: „Kmotrička, icte domú, toto pre vás nepatrí, toto sa slúží pre nás zomrelých.“ Odišla domú a nemohla do rána zaspat. Neustále nad tým rozmýšľala. Povedala to pánu farárovi a ten on odpovedal, že to mohlo byť.

Duch v Kubrického mlyne