Ochotnícke divadlo
Ochotnícke divadlo
Dejiny ochotníckeho divadla na Cajle sa začínajú príchodom mladého slovenského učiteľa Jozefa Jelemenského v roku 1908. V tom istom roku tu založil ochotnícky krúžok a už začal nacvičovať prvé divadelné predstavenia. Prvou bola hra Dedinský kováč, ktorú zahrali okolo Vianoc. Ďalšími boli: Kamenný chodníček, Bludár, Strídža spod hája, Rozmajrín, Slovenská sitrota, Hrob lásky a iné. Cez 1.svetovú vojnu sa nehralo. Po vojne J. Jelemenský opäť nacvičil tie isté hry Ferka Urbánka. Od roku 1923 vedenie divadla prevzali jeho odchovanci Ján Miškovský, Ján Held, Pavol Štohl a Baltazár Hujsi. Hrávalo sa v priestoroch „Panskeho domu“ a v Novej škole. Kulisy si ochotníci zakúpili alebo sami zhotovili.
V rokoch 1923 – 1926 sa krúžok začlenil do Omladiny a potom do Telovýchovnej jednoty Orol. Tu sa naplno rozvinula táto činnosť. Hrávalo sa od októbra do konca mája. Okrem celovečerných hier pripravovali čajové a mikulášske večierky či príležitostné akadémie, pri ktorých si nacvičili jednoaktovky, monológy, rôzne básne a spevy. V tomto čase sa opäť zopakovali Urbánkove hry, ale aj iných autorov, Boli to hry: Povinnosti, Truc na truc, Až lipa zakvitne, Ženský zákon, Nový život, Statky – zmätky, Záveje, Zem, Tri vrecia zemiakov, Stretnutie na cintoríne, Michal k.Matej, Náhražkový sňatok, Komptoaríska p. Nafatlína, Veľké panstvo, Prvý obed v manželstve, Dobrá bolesť čo dá pojesť, Pán Tomáš, Otče náš, Debora, Moc Slova Božieho, Slepí pastier, Mier, Hora volá, Opustená, Pytliakova žena, Pytliak Martin, Svätojánska noc, V službe lásky k blížnemu, Námluvy v lese, Mlynár a jeho dieťa, Betlehemský hlásnik, Márnotratný syn, Svätá Filomena, Lurdská pasáčka. Ale aj detské hry: Zlaté srdce, Vianoce v horách, Zlatá niť, Sen vianočný, Zázračný stromček, Jezuliatko na zemi, Kristus víťazí a Malý drotár.
V rokoch 1923 – 1932 sa hrávalo v miestnosti „U Mikesa“ a potom v miestnosti bývalého Potravného družstva, neskoršej Osvetovej besedy.
Keď bol v roku 1939 zrušený Orol a včlenený do Hlinkovej gardy, starí ochotnícki pracovníci si hneď založil Divadelný ochotnícky krúžok Ferka Urbánka na Cajle. Vedúcou režisérkou bola až do roku 1957 Agáta Štohlová. V roku 1947 ju v Martine vyznamenali zlatým odznakom i diplomom Ústredia slovenského ochotníckeho divadla a v roku 1965 zlatým odznakom Jozefa Kajetána Tyla od celoštátneho ústredia ochotníckeho divadla v Prahe. Viedla krúžok na 19. celoslovenských pretekoch v Martine, kde získali 1. cenu. V hre Žena bol vyznamenaný za individuálny výkon 500 korunami 21-ročný herec Augustín Štohl. Na 21. pretekoch získali II. cenu, diplom, plaketu za hru Kliatba a III. cenu, diplom i plaketu za hru Mozoľovci. Veľa cien získali na okresných pretekoch. Vynikajúca herečka Alžbeta Tahotná, vydatá Krnáčová získala niekoľko diplomov, knižných darov, plaketu a strieborný odznak Samuela Jurkoviča v Modre. V hre Ženba bola odmenená za postavu Tekly. Bola najdlhšie hrajúcou herečkou od roku 1930.
Táto skupina hercov hrala opäť Urbánka ,ale aj hry iných dramatikov: Dobrodružstvo pri obžinkoch, Drotár, Radúz a Mahuliena, Nový život, Ženský zákon, Exekútor v sukniach, Čierny Peter, Tri vrecia zemiakov, V znamení kríža, Sestra Annuntiata, Beatrice, Kým neprišlo svetlo, Slepec z Moříc, Chvála Bohu, už stôl prikrytý, Inteligenti, Už sú všetci v jednom vreci, Mozoľovci, Slamená vdova, Tobiáš Klepeto, Sto dukátov odmeny, Hrúza čo sa robí, Ženba, Roztržitý, Boj o dušu, Kráska v kancelárii, Za mužom hoci do pekla, Sprostredkovateľ sňatkov, Polovica vody, polovica vína, Čertov mlyn, Marína Havranová, Bačova žena, Za frontom, Štedrý večer siroty, Keď prišiel Spasiteľ na svet. Okrem toho detské hry: Princ a Jano, Do neba, Zlatá niť, Neviditeľný Jurko, Hlúpy Jano na zakliatom zámku, Zlató srdce, Šuchoňa kráľovná, Stratil sa hlásnik Cibuľa, Detvanček a Hopsasa vo svete nestratia sa, Medovníkový domček, Vianoce v horách, Jezuliatko na zemi, Snehulka a 7 trpaslíkov, Muška Svetluľka a Figliari spod Poľany.
Zahrali aj operety Ej horička zelená, Pozor na vlak, Anička Kováčová, V tom našom kostolíčku a U svätého Vavrinečka.
Okolo roku 1940 prišiel na Cajlu učiť mladý učiteľ Augustín Kanich. Hneď sa pridal k ochotníkom, zahral si s nimi a nacvičil jednu detskú a tri iné hry. V roku 1944 prednášal na ochotníckom kurze, ktorý financovali z vlastných prostriedkov a ukázal sa veľmi osožný. Učiteľ Kanich bol totiž poslucháčom vysokej dramatickej školy, z ktorej odišiel pre chybu v hlase. Po fronte však z obce odišiel.
V roku 1969 zriadilo mesto na Cajle novú Osvetovú besedu a niektorí starší odchovanci sa rozhodli divadlo vzkriesiť k životu, čo sa im podarilo. Začali Urbánkovými hrami Kamenný chodníček, Pani richtárka, Inkognito. Nacvičili tiež detskú hru Dve Marienky.
Počas celej činnosti boli režisérmi Jozef Jelemenský, Rudolf Štohl, Agáta Štohlová, Jozef Kellerman, Šebastián Gloznek, Augustín Štohl, Viktor Šajnoha, Hana Hanúsková, Juraj Forner. Premiéry boli aj štyri razy do roka a každá hra mala aspoň 3 reprízy. Účasť bývala veľmi dobrá. Okrem Cajle hrávali aj v Pezinku, Dubovej, Modre, Vinosadoch, Limbachu i Báhoni.
