Cajla

      Do roku 1950 sa konali procesie počas tzv. krížových (prosebných) dní, čo boli tri dni pred sviatkom Nanebovstúpenia Pána (pondelok, utorok a streda). V každý z týchto dní sa konala vo Farskom kostole Nanebovzatia Panny Márie ráno o 7. hodine prosebná omša (Missa Rogationum), po ktorej sa vyšlo z kostola v procesii pri spievaní litánií k všetkým svätým. V prvý deň išla procesia do dolného Kostola Božského Spasiteľa, v druhý deň ku krížu a kaplnke na Šenkvicke ulici (murovaný kríž pri kruhovom objazde, okolo neho boli 4 lipky) a v tretí deň ku Kaplnke sv. Rozálie. Pred krížom pri kaplnke sa konali prosby za rozličné potreby Cirkvi:

I.                    O patrónovi alebo titule chrámu

II.                 O vzkriesení Pána

III.               O krížových dňoch

IV.              O svätom kríži

V.                 O Blahoslavenej Panne Márii

VI.              O svätých apoštoloch Petrovi a Pavlovi

VII.            O sv. Cyrilovi a Metodovi

VIII.         O všetkých svätých

IX.              Za hriechy

X.                 Za pápeža

XI.              Proti pohanom

XII.            Za dážď

XIII.         Za pekné počasie

XIV.         Za pokoj

     V tento jediný deň v roku bola Kaplnka sv. Rozálie otvorená pre veriacich. Po skončení prosieb sa procesia vrátila do Farského kostola pri speve litánií o Najsvätejšom Mene Ježiš. V posledný deň krížových dní sa v kostole spievalo Te Deum.

     Táto procesia sa mala konávať z jedného kostola do druhého. Nakoľko však nie v každej farnosti majú viac kostolov, chodievalo sa v procesii k rôznym krížom. Z toho vznikol názov krížové dni. Oficiálny názov bol Malé litánie (Litaniae minores) na rozdiel od Veľkých litanií, ktoré sa konali 25. apríla pri svätení ozimín. V Pezinku sa v tento deň putovalo ku kaplnke na Šenkvickej ulici. Rozdiel medzi veľkými a malými litániami bol len v menšej okázalosti.  

     Tradícia prosebných dní sa viaže k sv. Mamertovi, vienskému biskupovi v Južnom Francúzsku, ktorý v polovici 5. storočia nariadil prosebné procesie a iné skutky pokánia a kresťanskej lásky počas troch dní pred sviatkom Nanebovstúpenia Pána na odvrátenie pohrôm, ktoré sa valili na jeho ľud. Táto miestna obyčaj sa čoskoro rozšírila po celom kresťanskom Západe a v Ríme sa ujala v 8. storočí.

     Cajlania sa zúčastňovali tejto procesie v Pezinku len v utorok a stredu. V pondelok mali totiž vlastnú procesiu. Pani Štohlová (matka Augustína Štohla) mala totiž doma kópiu cajlanského oltárneho obrazu, ktorý umiestnila na stolík pred murovaný dolný kríž na Cajlanskej ulici. Cestou sa procesia modlila litánie k Všetkým svätým. Program bol rovnaký, ibaže na Cajle sa tieto procesie konali bez prítomnosti kňaza.