Prvé sväté prijímanie v minulosti
Prvé sväté prijímanie v Pezinku a na Cajle v minulosti
V histórii prvých svätých prijímaní má je prelomovým obdobím generálna oprava Dolného kostola Božského Spasiteľa v rokoch 1943 – 1949. Pred touto opravou a po nej sa prvoprijímajúce deti stretávali pred farou na Farskej ulici. Pridali sa k nimi cajlanské deti, ktoré prišli z cajlanskej tzv. novej školy (dnes Cajlanská 88) v sprievode svojej pani učiteľky. Tu sa zoradil sprievod: Prví išli traja miništranti s krížom a zástavami, za nimi jedno z prvoprijímajúcich dievčat, nesúce vianočnú sochu malého Ježiška. Nasledovala pezinská dychová hudba, za ktorou kráčal pán dekan s kaplánmi. Za dvomi kostolnými zástavami (jedna patrila ružencovému spolku) išli už samotné prvoprijímajúce deti: najprv dievčatá, potom chlapci. Po bokoch ulice sa na sprievod dívali rodičia týchto detí.
Sprievod prešiel dnešnou Holubyho ulicou a prešiel cez hlavný vchod Dolného kostola bez zastavenia. Deti sa usadili v prednej časti kostola: chlapci vpravo a dievčatá vľavo. Nasledovala slávnostná svätá omša, ktorej celebrantom bol pezinský pán dekan vdp. Vendelín Krištúfek za asistencie svojich kaplánov. Okrem nich bol z duchovného stavu prítomný len katechéta kapucín fráter Peregrín Bošmanský. Pán dekan bol tiež slávnostným kazateľom. Po kázni si prvoprijímajúce deti zažli sviece a obnovili si krstné sľuby. K svätému prijímaniu pristupovali deti kľačiac pri balustráde, oddeľujúcej sanktuárium od lode (odstránená po II. Vatikánskom koncile). Rozdávali ho pán dekan s kaplánmi, fráter Peregrín im nepomáhal. Po skončení svätej omše boli deti pozvané do divadelnej sály Útulna pri Kapucínskom kláštore (stála na mieste novej budovy bývalého Charitného domova), kde boli pre ne prichystané slávnostné raňajky. Cajlania sa od Pezinčanov odpojili a ponáhľali sa do tzv. novej školy na Cajle, kde mali aj ony pripravené raňajky. Čakala ich upečená calta, zákusky biskvit alebo špic a biela káva. To bol záver slávnosti. Fotografovalo sa iba výnimočne.
Prvé sv. prijímanie sa inak slávilo v už spomenutom období rokov 1943 – 1949. Deti sa síce tiež zhromaždili pri fare, ale už nešli v sprievode do Dolného kostola (ktorý sa obnovoval), ale vošli rovno do Farského kostola Nanebovzatia Panny Márie. Tam sa usadili na lavičky v sanktuáriu (čiže nie do riadnych lavíc). Program slávnosti bol ďalej rovnaký.
V roku 1949 sa zopakoval scenár spred roku 1943, ale v nasledujúcom roku sa už táto udalosť nemohla tak slávnostne vybavovať pre nové politické pomery. Aj detí už bolo menej. Zhromaždili sa na dvore fary a po chodníku v dvojstupe prešli v tichosti prešli Potočnou ulicou (bez vonkajšej okázalosti a hudby). Druhým variantom bol dvojstup detí v úzkom páse popri chodníku širokej Holubyho ulice. Pri prechádzaní cez cestu do kostola zastavoval premávku ochotný Michal Matiašovský. Kvôli novým politickým pomerom deti už nesprevádzali učiteľky, ale ochotné slečny. Cajlania našli takúto ochotnú osobu práve v Agáte Štohlovej. Toto sa dialo za pôsobenia správcov farnosti vdp. Jozefa Gregušku, vdp. Jozefa Vargu a ThDr. Silvestra Šoku. Pribudol však nový jav – spoločné fotografovanie sa na schodoch Kapucínskeho kostola, s čím sa začalo najneskôr za pôsobenia administrátora farnosti vdp. Jozefa Vargu (1957 – 1959). Kňaz vedúci deti na 1. sv. prijímanie sa na fotografii postavil za deti, na vrchol schodiska.
V období politického uvoľnenia v roku 1968 sa mohlo prvé sväté prijímanie vybaviť opäť v predchádzajúcej kráse. Fotografovanie zostalo. Kňazi však začali dostávať od detí kytice a pri fotografovaní sedeli, stáli či boli sklonení pred deťmi aj s kyticami. Pre veľký počet detí sa fotografovalo dvakrát: dievčatá a chlapci osobitne. S príchodom obdobia normalizácie sa všetko vrátilo do predchádzajúceho stavu.
Po roku 1989 sa opäť konávali slávnostné sprievody od fary k Dolnému kostolu s dychovou hudbou. V súčasnosti k prvému sv. prijímaniu deti pristupujú rozdelené do viacerých termínov v Dolnom kostole. Do kostola však prichádzajú individuálne, nie v sprievode. Dopravná situácia spred roku 1950 sa totiž nedá porovnať so súčasnou.
Na prvé sv. prijímanie sa deti pripravovali na hodinách náboženstva v škole, pripravoval ich teda vyučujúci (dekan, kaplán alebo kapucín, predovšetkým fr. Peregrín). Po roku 1950 deti pripravovali len dekan s kaplánom, jedinou výnimkou bola Agáta Štohlová na Cajle. V malej triede školy (veľkou triedou bola súčasná knižnica, malou je časť, kde je výroba keramiky) deti pripravovala na koncentrovanie sa v škole, skúšali ich otázky, ktoré sa mali naučiť za úlohu, čítala a rozprávala im príbehy. Zároveň ich pripravovala na 1. sv. prijímanie a učila náboženstvo.
Vo filiálke pezinskej farnosti Vinosady sa slávnosť 1. sv. prijímanie konala osobitne. Filiálka Cajla zažila takúto samostatnú slávnosť len raz, za pôsobenia kaplána vdp. Emila Vidoviča (1950 – 1957). Deti do sprievodu pred Kostolom Povýšenia sv. Kríža zoradila Agáta Štohlová. Dievčatá držiace stuhu s čečinou sa elipsovito rozostúpili. Do stredu tejto elipsy sa postavili chlapci a pred nich jeden chlapec nesúci na vankúši sviecu a jedno dievča nesúce na vankúši košieľku. Takto sprievod prišiel až do kostolnej záhrady, kde bol pripravený altánok, s provizórnym oltárom z dosák. Pred ním bolo položené drevené pódium z kostola. Celebrantom a kazateľom bol kaplán vdp. Emil Vidovič. Počas obnovy krstných sľubov po kázni E. Vidovič odovzdal jednému chlapcovi sviecu a jednému dievčaťu košieľku, ako symbol obnovy krstných sľubov. Modlitby pred prijímaním sa predmodlieval Mgr. Stanislav Pátek. Počas nich deti držali v rukách horiace sviece. Na samotné sv. prijímanie si ich už zhasli. Prichádzali k pódiu, na ktoré si kľakli a tak prijímali Sviatosť Oltárnu. Po skončení sv. omše deti prešli do novej školy na slávnostné raňajky.